Ukrajinka Anna: Dostala som šancu, ktorá sa neodmieta

Na Slovensku našli útočisko desaťtisíce odídencov z Ukrajiny, Anna Siedykh (24) ho však spoznala ešte skôr ako v jej krajine naplno vypukla vojna. A nebyť toho, Slovensko by pravdepodobne ostalo len malou epizódkou v jej živote. Osud to však zariadil inak.

Prvýkrát prišla na Slovensko v roku 2017 za štúdiom na vysokej škole. Ako mnohých mladých ľudí, aj ju lákalo študovať v zahraničí, v štáte Európskej únie. Spočiatku to malo byť Česko, Slovensko však nakoniec vyhralo aj vďaka tomu, že bolo bližšie. Annina babka aj teta žijú na vidieku, iba dve hodiny od hraníc. „Mala som len 17 rokov, keď som išla na vysokú školu. Lákala ma predstava niečoho lepšieho, prestížnejšieho, spoznávania nových ľudí… Také tie stereotypy, ktoré nakoniec ani nemusia byť pravdivé,“ vysvetľuje. V jej prípade ani neboli. Nastúpila na európske kultúrne štúdiá na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Okrem Anny bola v ročníku len jedna ďalšia študentka, prednášky mali v kabinete. Hoci to bol, ako hovorí, zaujímavý a intenzívny zážitok, po prvom roku v snahe hľadať iné perspektívy prestúpila na Fakultu masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Tu úspešne ukončila bakalárske štúdium a rozhodla sa pokračovať doma v Kyjeve. „Dozrel vo mne môj dávny sen, od ktorého ma rodina vždy odhovárala s tým, že humanitnými vedami si na chlieb nezarobím. Rozhodla som sa študovať literárnu vedu. Bolo to najlepšie rozhodnutie.“ 

Kamarátka si na útek vzala aj koberec

Tu by sa mohol Annin príbeh o pobyte na Slovensku končiť, keby do jej života nezasiahla vojna. V tom období poskytla množstvo rozhovorov aj pre slovenské médiá. V nich priznala, ako do poslednej chvíle neverila, že Rusi zaútočia. O to väčší bol jej šok a následný pocit neistoty. Napriek tomu s rodinou dlho nechceli odísť, no postupne sa prestali cítiť bezpečne vo vlastnom dome. Presunuli sa k rodine na západ Ukrajiny. 

„Mnohí si myslia, že je jednoduché odísť, keď ste v ohrození. Novinári sa pýtajú, prečo ľudia neodchádzajú z okupovaných území, prečo bývajú pod ostreľovaním. Lenže to nie je také jednoduché. Veľa ľudí nemá to privilégium niekam ísť. Nemajú kam, za čo ani za kým. Rozprávala som sa o tom s jednou ženou, ktorá mi povedala – buď odídem niekam, kde sa tiež môžu stať nepekné veci, alebo ostanem tu. Je tu síce možnosť, že ma zabijú, ale bude to aspoň vo vlastnom dome na mieste, ktoré dôverne poznám…“ Kto to nezažil, nevie si predstaviť, aké ťažké je odísť z domu, keď nevie, či sa tam ešte vráti, a ak áno, či tam ešte nájde svoj dom, svoje veci…. „Aj to balenie je chaotické. Na jednej strane si beriete základné veci na prežitie, na druhej veci, ktoré majú pre vás hodnotu, či už citovú alebo inú. A je ťažké môcť si vybrať len minimum. Moja kamarátka si napríklad vzala so sebou koberec, lebo ho mala veľmi rada,“ približuje absurdnosť situácie.

Len čo sa Anna s rodinou ocitli v relatívnom bezpečí u svojich príbuzných, prišla ponuka, ktorá sa neodmieta. Študovala vtedy v Kyjeve 2. ročník magisterského štúdia, keď všetko zastalo a nikto nevedel, čo bude ďalej. Štúdium jej prerušili. „Z Univerzity Komenského v Bratislave som dostala možnosť cez Erasmus + spojenú so štipendiom. O pár dní na to som sa sťahovala späť na Slovensko.“ 

Zvyšok jej rodiny sa neskôr vrátil domov do Kyjeva. Anna ich navštevuje vždy, keď má čas. Verí, že sa čoskoro vráti domov natrvalo. Štúdium doma jej obnovili, a tak polroka študovala dve školy naraz. „Bolo to hektické obdobie. Napríklad po prednáške na jednej univerzite hneď nasledovala online prednáška z tej druhej. Tak som si na chodbe otvorila počítač a pripojila som sa,“ spomína. 

Chýbajú jej rituály veľkomesta

Anna má dnes na Slovensku svoje pevné miesto. V Trnave pracuje ako produkčná a dramaturgička podujatí v kultúrnom centre Malý Berlín, pôsobí tiež v Goetheho inštitúte v Bratislave ako kurátorka ukrajinského programu, kde má na starosti knižný aj filmový klub. Slovenčinu ovláda lepšie ako niektorí Slováci, dokonca v nej skladá básne. A nielen do šuplíka. V septembri jej vďaka štipendiu z Fondu na podporu umenia vyšla zbierka poézie Cudzinečnosť. Absolvovala s ňou turné po Slovensku. Sú v nej básne v ukrajinčine aj v slovenčine, nie sú si však prekladmi, ale odkazujú na seba. Hovoria o pocite cudzosti, ktorý súvisí nielen s migráciou. Cudzo sa môžeme cítiť aj sami vo svojom vnútri. A aké sú jej básne? „Jedna pani z Ukrajiny mi po ich prečítaní povedala, že dosť temné. Ale cítiť z nich nádej.“ 

Oproti trojmiliónovému Kyjevu je Trnava naozaj miniatúrna. Anna priznáva, že na jej vkus až príliš. Ako gurmánka by tu prijala viac gastro prevádzok. Pre nedostatok konkurencie je podľa nej jedlo v Trnave drahé, dokonca aj v porovnaní s Bratislavou, a kvalita tomu veľakrát nezodpovedá. „Je to skvelé mesto pre ľudí, ktorí hľadajú tichší život, dokonalé miesto pre rodiny. Mnohým práve toto vyhovuje. Ja však rada stretávam nových ľudí, hľadám nové perspektívy. Niekedy sa cítim akoby zaseknutá. Vtedy potrebujem utiecť aspoň do Bratislavy,“ hovorí Anna a dodáva, že napriek tomu, alebo možno práve preto, že Trnava je malá, tu vznikajú kvalitné výstavy, divadlá i prednášky. „Trnava je síce malá, ale pestrá. Je to krásne mesto, milujem jej architektúru. A som jej vďačná za veľa.“ 

V Trnave stretla prevažne milých ľudí, hoci má aj zlú skúsenosť. V minulosti bol medializovaný Annin prípad, kedy ju v akútnom stave odmietol vyšetriť gynekológ a posielal ju za svojím lekárom na Ukrajinu. Podľa jej slov bolo nepríjemných zážitkov viac, ale sústreďuje sa na tie lepšie veci. „Napríklad na skvelých kamarátov a kamarátky, ktoré na Slovensku mám. To však neznamená, že mi Kyjev nechýba. Chýba, až fyzicky. Nielen ľudia, ale samotné mesto – architektúra, urbanizmus, také tie rituály veľkomesta. Keď cestujete do práce metrom a cesta je dosť dlhá na to, aby ste si vypočuli podcast, prečítali dve kapitoly z knihy alebo len tak premýšľali. V Trnave je všetko na dosah, ale aj to má výhodu. Môžem ráno dlho spať,“ dodáva Anna.

autorka: Katarína Boháčková

Foto:

1 – Oleksandra Hordon

2 –  Laura Dimova  

3 – Maryna Syrovatka