Anitsa z Kazachstanu: Na Slovensku sa cítim bezpečne

Anitsa Yankina (26) je mladá sebavedomá žena, ktorá vie, čo v živote chce a nebojí sa žiadnej výzvy. Ako sama hovorí, môže za to práve jej rozhodnutie zbaliť sa a odísť z rodného Kazachstanu študovať do neznámej krajiny, ďaleko od rodiny. Anitsa mala vtedy čerstvých 18 rokov a nikdy nebola bez rodičov dlhšie než pár dní počas ciest s tanečným súborom. 

Vtedy v lietadle, ktoré smerovalo na Slovensko, jej na chvíľu prebleslo hlavou, že neodíde. „Až vtedy som si uvedomila, čo sa vlastne deje, že idem na dlhý čas niekam, kde to vôbec nepoznám a neovládam ich jazyk. Ale utiecť z lietadla sa už nedalo. Odvtedy viem, že sa nemusím ničoho báť a všetko sa dá zvládnuť – aj situácie, ktoré sú zdanlivo nad moje sily,“ usmieva sa Anitsa. 

Náročné začiatky

V poslednom ročníku strednej školy ju zlákala myšlienka ísť študovať do krajiny Európskej únie. Pôvodne to mala byť Česká republika, ale nakoniec dala na odporúčania rodinnej známej, že štúdium na Slovensku sa vybavuje ľahšie. „Prebiehalo to cez agentúru. Z Kazachstanu nás v tom roku išlo študovať na Slovensko päť, dve z toho boli dievčatá z môjho mesta Temiratu.“ Najskôr ich cesty viedli do Centra ďalšieho vzdelávania pri Univerzite Komenského. Rok absolvovali kurzy slovenského jazyka a pripravovali sa na predmety, ktoré ich budú čakať na univerzite. V Anitsinom prípade boli zamerané na psychológiu, ktorú plánovala študovať. Slovenčina ju prekvapila. „V Kazachstane je hlavným jazykom kazašský jazyk a druhým je ruština. U nás doma sa však hovorí po rusky, chodila som aj do ruskej školy. Slovenčina mala byť podobná ruštine, ale najskôr sme nerozumeli vôbec nič. Časom to však bolo stále lepšie.“ Anitsa si spomína aj na vtipné situácie, spôsobené tým, že mnohé ruské slová znejú ako naše, ale ich význam je iný. „Napríklad, keď mi učiteľka povedala, že som úžasná. V ruštine to znamená pravý opak, niečo ako škaredá, zlá,“ vysvetľuje so smiechom.  

Prvý rok bol náročný aj v tom, že musela žiť z úspor a privyrábať si na brigádach. Aj vďaka tejto škole života sa však mohla zdokonaliť v slovenčine. Na vytúženú psychológiu v Bratislave ju nakoniec neprijali, a tak skúsila šťastie v Trnave. Jej začiatky na Fakulte masmediálnej komunikácie veľmi ovplyvnil nástup pandémie Covid-19. „Nemohla som sa dobre spoznať so spolužiakmi, keďže sme sa nestretávali naživo. Dnes už sa na tie veci dívame inak, ale vtedy sme sa báli, dokonca niektorí zahraničná študenti išli prvým lietadlom domov a už sa viac nevrátili. Teraz to možno ľutujú. Ja som však rada, že som ostala. Páči sa mi tu a odporúčam túto skúsenosť každému.“

Nepríjemný zážitok

Trnavu si Anitsa obľúbila viac ako Bratislavu. „Ja som taký introvert a Trnava je veľmi útulné miesto. Našla som si tu dobrých kamarátov a kamarátky, obľúbené podniky. Pedagógovia boli od začiatku veľmi zlatí, chápaví.“ Nikto jej nedal najavo, že ako cudzinka tu nie je vítaná. Až na jeden incident. „Išla som do obchodu a skupinka chalanov na bicykloch na mňa začala pokrikovať a nadávať mi. Nejako som tú cestu prežila, ale bolo to veľmi nepríjemné. Inak sa však na Slovensku cítim bezpečne. Slovensko je demokratická krajina, ktorá si váži ženy. Naopak, Kazachstan je moslimská krajina, čo sa odráža aj na postavení žien. Síce nemusia chodiť zahalené, ale vonku na ulici sa necítia bezpečne,“ približuje. 

Len nedávno v médiách rezonovala kauza kazašského exministra, ktorý ubil svoju ženu na smrť priamo v reštaurácii. Hoci svoj čin popieral, nakoniec bol odsúdený a na základe toho bol v Kazachstane prijatý zákon, ktorý kriminalizuje domáce násilie páchané na ženách a deťoch. „Tento zákon určite pomáha ženám. Beriem to, ako krok vpred, ale stále to nie je ono,“ dodáva Anitsa.

Pozvali ju na Vianoce

O svojej krajine rozpráva veľmi pekne a netají sa tým, že jej chýba, hoci raz do roka sa vracia domov. „Mám tu rodičov a najlepšiu kamarátku. Keď prídem, vždy mi uvaria moje obľúbené jedlá. Pelmene, teda taštičky plnené mäsom a, samozrejme, naše národné jedlo Bešbarmak, čo je pečené konské mäso s trhaným cestom. Jedáva sa rukami, mám ho veľmi rada, ale na Slovensku ho nikde nezoženiem.“ Slovenská kultúra sa jej páči, s úsmevom spomína na svoju skúsenosť s folklórnym súborom Trnafčan. Ako milovníčka tanca sa raz zúčastnila na ich skúške. Na vlastnej koži okúsila rytmickosť nášho ľudového tanca. Veľmi ju zaujalo aj to, ako slávime Vianoce. „Kamarátka z východného Slovenska ma raz pozvala na Vianoce k nim domov. Bolo to veľmi milé, keďže väčšina zahraničných študentov ostáva cez Vianoce na internátoch a je to také smutné. Už samotná cesta na východ bola zážitok. A vaše Vianoce sa mi veľmi páčili. Spoločná modlitba, oblátky s medom… U nás Vianoce nie sú taký veľký sviatok. Máme ich až 6. januára, ale nie je to také slávnostné, ako napríklad Nový rok,“ vysvetľuje Anitsa, momentálne študentka piateho ročníka. A aké sú jej ďalšie plány do života? „To uvidíme, keď napíšem diplomovku a urobím štátnice,“ usmieva sa. „Ale rada by som si našla prácu tu na Slovensku, ideálne v oblasti marketingu.“

Katarína Boháčková

FOTO: Archív A. Y.